Hyundai i30 N Performance - Bez rešpektu k tradičnému
Sľubované sa stalo realitou. A to nie obyčajnou. Hladina vody v segmente ostrých hot hatchov sa poriadne rozvírila vstupom Hyundaiu. Ono vlastne to nebol ani vstup, skôr rovno skok medzi žralokov, ktorí mali pekne podelené svoje teritórium.
Mégane RS, Golf GTI, Civic Type R či Focus RS (aj keď ten už poháňajú obe nápravy). Všetci svojím spôsobom nejako akceptovali a uznávali svoje silné aj slabé stránky a tomu aj prispôsobili boj o zákazníka. Čo sa vlastne presne stalo? Jednoducho došiel „mladý fracek“, ktorý síce s najväčšou pravdepodobnosťou pravidlá dobre poznal, ale nebol ochotný ich akceptovať. A aby toho nebolo na začiatok málo, drzé N-ko prišlo hneď posilnené.
Hyundai i30 N Performance, to je meno toho sebavedomého naničhodníka. Zaslúži si ozaj takú pozornosť, po akej baží? Určite. Už dávnejšie sa skončila éra imidžu lacného juhokórejského autíčka. A pre úpenlivých odmietačov tohto faktu je eNko posledná facka na prebratie. Za seba musím povedať, že som mal šťastie v nešťastí. i30 N sa ku mne nedostalo. O to viac som si ale mohol vychutnať jeho brata s o čosi širšími ramenami, objemnejších hrudníkom a väčším bicepsom. N Performace sa od štandardného eNka, ktoré mal kolega Miro v teste vizuálne, výnimkou iných diskov, nelíši. A do bodky súhlasím s jeho názorom, že doplnkami síce ukazuje svoj potenciál, ale nesnaží sa za každú cenu kričať v dave. Zaručuje to, že ak sa pozriete jeho smerom, určite ho neprehliadnete, na druhú stranu vám však nevyťahá oči z jamôk. Modrý Performance Blue lak je top, spojenie s WRCčkom nebude čisto náhodné. Ďalšiu päticu farebných možností síce beriem, ale reálne by som o nej ani len neuvažoval.
Podstatný rozdiel prichádza u techniky. Kým N disponuje 250 konskými silami, model Performance dostal vďaka nádielke steroidov rovných 275 koní z rovnakého motora, 2.0 T-GDI. Nie, neviem zhodnotiť rozdiel a prínos tých 25 koní navyše. Viem však, že do sedačky ma neprilepili, na ozaj svižnú jazdu je to s rezervou postačujúce množstvo. Ďalšou zmenou je, že papučky u eNPerformance narástli z 18 na 19 palcov. Pocitovo to je tvrdšie auto, nie však nepríjemne tvrdé. Nikto ale nemôže u ostrého hatchu očakávať komfort vlajkovej lode. Najviac však celé vnímanie a ovládanie vozidla zmenil E-LSD, elektronický samosvorný diferenciál. Tvrdím, že pri predokolkách, ktoré výkonovo atakujú hranicu 300 koní je to nevyhnutnosť. Teda ak tých 300 koní chcete ozaj využívať. Akustiku vyšperkovala elektronicky ovládateľná klapka výfuku, ktorá v spolupráci s možnosťou nastavenia automatických medziplynov podvedome zrýchli aj toho najväčšieho odporcu rýchlosti. Táto kombinácia vás bude nútiť radiť hore a dole aj vtedy, kedy by si 353 Nm s váhou tesne prevyšujúcou 1 400 kilogramov hravo poradilo. K týmto zmenám treba ešte dohodiť výstuhu umiestnenú v kufri vozidla a väčšie, 345 mm predné a 315 mm zadné kotúče. A z papierových zmien je to zhruba všetko. Teda všetko podstatné.
O to viac ma zaujímala jazda. A počul som na ňu samé chvály. Mirove pocity a dojmy som už spomenul, Peťove musím teda tiež. Okruh som k dispozícii nemal, okresky mi prišli vzhľadom k Performance prívlastku nedôstojné. Skúsil som teda rallyčkového ducha Hyundaiu. K dispozícii sa mi ponúkali úzke cesty horstiev východného Slovenska. Vďaka eurofondom dobrý asfalt, suchý povrch striedala snehová kaša a miestami aj čistý sneh, nulová premávka a moje odhodlanie testovať čo najzodpovednejšie a hlavne bez ujmy na mojom egu a zverenej technike. Začalo sa to „suchom“. A úprimne – Hyundai i30 N Performance vie byť ozaj rýchly. Tuhé a presné riadenie, aktívne tlmiče ECS a možnosť vypnúť ESC – stabilizačný systém. Celá jazda je vo vašich rukách a je to ozaj zábava. Uvítal by som hádam len ostrejší nástup bŕzd, ale ak si na to človek zvykne a rešpektuje to, nebude musieť riešiť problém s poisťovňou. Samosvor funguje výborne, podraďovanie s automatickým medziplynom či hra s akcelerátorom – veci, ktoré môžu spôsobiť závislosť. Nie, nechcel som riskovať. Musel som. Potenciál auta ma nútil dať si suchú časť ešte raz. Hatch sa na tejto ceste a v týchto podmienkach udomácnil na jednotku s hviezdičkou a pre mňa to je možno posledná šanca popreháňať eNPerformance v tomto prostredí. A to sa predsa nedá odmietnuť.
Druhá jazda bola ešte o čosi rýchlejšie, ešte bližšie k hrane. A zvládnutá ešte lepšie s bonusom obrovskej zábavy a desiatky úsmevov na mojej tvári. Snehová kaša a sneh? Hranice pohonu predných kolies sa rýchlo objavili. Stále milé, úsmevné, ale už nie tak zábavné. Ešte že tu máme každú zimu menej a menej snehu. Cestovanie pre posádku nebude žiadnym trápením. Tempomat, sledovanie jazdných pruhov a kopec v inej automobilke príplatkovej výbavy tu dostanete v sérii. Rovnako tak aj spotrebu, ktorá sa od tej papierovej diametrálne líšila. Pri „budíkovej“ rýchlosti 130 km/h sa dvojlitrový motor vedel uspokojiť s 10 a viac litrami. Ak boli všetky ukazovatele správne, je to podľa mňa jednoducho veľa. A pri eNku, autu s výborným potenciálom „dailycar-u“ spotrebu jednoducho riešiť budete. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, za necelých 30 000 Eur dostanete do rúk takmer univerzálneho partnera, ktorý bude cez týždeň praktickým pomocníkom a víkendovo sa zmení v dobrého parťáka na ceste za zábavou.
Autor: Peter Baran, Foto: Pavol Gemeiner
