Autohračka
Sedím na múriku, pomedzi prsty si prepletám kľúče s príveskom vyzerajúcim ako vták s rozprestretými krídlami uväznený v kružnici a rozmýšľam, či sa vôbec do auta, ktoré stojí 2 metre vedľa mňa vojdem.
Je malá, ale krásna, usmiata a pôvabná. Zároveň vyzývavá so správnou dávkou sebavedomia a štipkou narcizmu, ktorý hovorí: „len sa pozri na najpredávanejší roadster na svete!“
Emixa s tou vysunutou, dlhočiznou, teleskopickou anténou naozaj vyzerá ako auto na diaľkové ovládanie a v mori akože normálnych áut, „športových“ MPV-čok, nadutých SUV-čok, sedanov a hatchov vyzerá útlo a zraniteľne. Pokiaľ ju však zbadáte v premávke a prenesiete pohľad na vodiča, budete prekvapení. Žiadny očakávaný strach v očiach, žiadna strata kontroly či závan pudu sebazáchovy. Jediné čo zbadáte bude ľahký úsmev na perách a rytmické klopkanie ukazováka a prostredníka ľavej ruky na volante. Ten človek sa evidentne baví a absolútne mu neprekáža, keď vedľa neho zastane autobus či smradľavý náklaďák, ktorého koleso je vyššie ako samotný roadster, ba čo viac, vystrčí ruku a na zaprášenú pneumatiku ťažkého stroja prstom nakreslí malú prasačinku.
To auto je terapeut, ktorý lieči duševné postihnutie zvané polyfrénia (na význam a pôvod sa ma nepýtajte, proste je to tak) a za jeho volantom sa dostavuje liečba, ktorá nespočíva v redukovaní negatívnych vplyvov, ale presne naopak. Pridáva, dopĺňa, vsúva, tlačí a robí všetko pre to, aby polyfréniu vygradovalo do absolútneho stavu šoférskej nirvány. Nie, vážne som si nič nedal, je to len jednoduchý opis pocitov, ktoré dokáže toto hračkárske auto vyvolať, stále a znova, až kým mu nedojdú baterky.
Pozor však na ňu, pretože je to aj skrytý rebel a dokáže pripraviť také situácie, ktoré dávajú jasne najavo, že to zase tak úplne hračka nie je. Ako intenzívny predokolkár som od nej dostal po prstoch práve v momente, keď som sa začal domnievať, že som na detskej autodráhe a drži ma stredová koľajnička. Fyzika je sviňa, zadný náhon síce strašná zábava, ale s rastúcou rýchlosťou a klesajúcimi skúsenosťami za volantom zadokolky som si vyskúšal, kde je zakopaná čivava, ktorá sa rozštekala neskoro v umrholenej noci, ďaleko od všetkého živého, keď som sa chystal na náš prvý „powerslide“.
Pritiahnuť pás, ľahký rozbeh na jedna, hneď dva,, predo mnou širokánska rovina končiaca ešte širšou pravotočivou, obrubníky po stranách boli tak ďaleko, že som ich ledva videl, podlaha, blíži sa, trhám volant vpravo s tým bleskurýchla spojka, plyn stále na podlahe, púšťam spojku...wuaaaáááÁÁÁ, motor vyje v 7 tisícoch, zadok, pre mňa hrozitánskou rýchlosťou, opúšťa stopu a dáva si battle z predkom, plná ľavá kontra, v kŕči stále tlačím plyn, sakra móóóc a 20cm obrubník zrazu vznikol priamo predo mnou, plné brzdy, spojka....WROFF. Nie neublížil som jej, ten obrubník skrývajúci priekopu zostal stáť asi meter od nás a keď som vystúpil a pozrel na Miatu, videl som úškrn a komixovú bublinu so slovami: „to bola sranda, čo?“. A vlastne ano bola, pretoze po tom pohľade sa endorfín prebojoval cez hrádzu adrenalínu a ja som sa začal stojac v tom daždi mimovoľne smiať.
Ako povedal vojak Švejk, „Pred nikým sa neponižuj a nad nikým sa nepovyšuj“. Uverte milému pohľadu mazdy mx-5, štartujte s rešpektom a...choďte sa hrať!
Autor: Marek Varga