Kawasaki Z900 – Holý na Grossglockner
Bratislava – Berg – Prellenkirchen – Pachfurth – Bruck an der Leitha ... – Stotzing - Loretto - Leithaprodersdort - Wimpassing an der Leitha - POTTENDORF - Ebenfurth - Eggendorf - severne od WIENER NEUSTADT - Wöllersdorf - Waldegg - Oed - Reichental - PERNITZ - Schallhof - Vorderbruck - Gutenstein - Rohr im Gebirge - KALTE KUCHL (2663 Kleinzell) ...
Takto to celé začalo a ihneď potom ako som dopísal poslednú dedinku na predpokladanej ceste k známej streche Rakúska, alpský Grossglockner (3798 mnm), nastavil ma mozog do obranného režimu v snahe zachovať genetický odkaz ešte aspoň pre jedno dieťa. „Mám vodičák na A-čko sotva mesiac a ja sa chystám na veľkej a silnej motorke prejsť takmer 1000 km po pokrútených okreskách plných záhad, prekvapení a rakúskych dôchodcov? A na konci sa štverať na kopec s 30-timi kilometrami zákrut, mnohokrát bez zvodidiel nad niekoľko 100 metrovými zrázmi? Mohol by ma prosím niekto zastaviť? Veď sa chcem úplne holý, rozumej bez skúseností, vybrať pod najvyššiu horu rakúskych Álp!“
Pragmatický prológ je za nami, môžem potvrdiť, že môj mozog súboj zodpovednosti nevyhral, ale na druhú stranu rovnako, hneď takto na úvod potvrdzujem, že som prežil.
Kawasaki Z900 je stroj, ktorý klame objemom aj telom. Avizovaná 900-ka je vlastne 948 cm3, ale Kawasaki sa nepotrebuje hrať na čísielká a vo výsledku by Z948 vyzeralo skôr ako Mariánovo väzobné číslo a nie ako pouličný supernaked. K objemu motora ešte doplním, že má 4 valce, chladí sa vodou a rýchlosťou, má 125 koní a v otáčkach prejav rotvajlera na kokaíne. S tým telom je to tak, že po nasadnutí a prvých metroch, doslova metroch, som sa chcel otočiť a motorku vrátiť. Na webe píšu „rafinovane surový“. A ono, napriek tomu, že som to na začiatok považoval za klasické marketingové kecy, to tak je! Pri Z900 nehovoríme o tej Kawasaki, ale o tom Zedovi. Pretože Zed je chlap, má riadne gule, prdy a je pri zoznámení až nepríjemne surový. Fakt som zostal zaskočený posedom, sklonom riadidiel, surovosťou obyčajných materiálov a predpotopným budíkom otáčkomeru. Takže nie len, že to je chlap, ale ešte k tomu starý klasik, ktorý zrejme nemá ani účet na Instagrame. Na čo som sa to dal nahovoriť?
Nemohol som to nechať na náhodu a v predvečer mototripu na strechu Rakúska, som považoval za potrebné, sa so Zedom zoznámiť viac. Vzal som sa na blízky kopec, plný technických zákrut a pokúsil sa zistiť, či budem schopný Zedovi niečo prikazovať alebo ma vyváľa v prvej zákrute? Po 200 intenzívnych kilometroch po okreskách a na kopci som to celé vnímal takto. Kawasaki Z900 je perfektný, efektívny stroj, ktorý jazdca nerozmaznáva, naopak, v maximálnej možnej miere mu prezentuje jazdné zážitky v ich neotesanej, surovej podobe. Žiadne filtre, žiadne elektronické systémy, žiadna pseudo ochrana. Iba tenká, kostená rukoväť plynu, vysoké otáčky a jakot 4 valca. Aj dnes, keď to celé po čase píšem, mám príjemné zimomriavky! A na to, že mám ešte teplý vodičák som si na Z900 zvykol extrémne rýchlo a bol vďačný za správne rozhodnutie motorku nevracať. Zed is not dead baby, Zed is not dead!
Otázka 1 - Prečo sa niekto rozhodne absolvovať na nahej motorke, za jeden deň, 500 kilometrový roadtrip? To neviem, ale na počudovanie sa mi cestovalo veľmi príjemne. Či už to bolo nadšením z prvého motovýletu do seriózne vzdialenej destinácie alebo samotným jazdeckým zážitkom zrejme nepopíšem presne, ale hodnotím to ako mix oboch vnemov. Z900 je športiak bez komfortných cingrlátok a ja som nevedel, či v relatívne športovom posede a na relatívne tuhom podvozku, vydržím cestovať dlhšie ako pár desiatok kilometrov. Vydržať však, v pravom zmysle tohto výrazu, nebolo potrebné nič! Zosadali sme po cca 170-200 kilometroch jazdy a ja so zistením, že so Zedom sa cestuje bez akýchkoľvek problémov. Žiadne vybúchané zápästia, žiadne bolesti čohokoľvek alebo iné, chiropraktika vyžadujúce následky.
Otázka 2 - Prečo sa niekto rozhodne absolvovať „nahý“ na motorke 500 kilometrový roadtrip? Tak buď je to okultný predstaviteľ dúhových pochodov, tropický blázon alebo zvedavec, ktorý si verí natoľko, že čerstvo po získaní vodičského oprávnenia skupiny A sa absolútne nahý – rozumej bez serióznych skúseností, vydá na najvyššiu horu susedného štátu. Pravda bude niekde uprostred. Nie, nebál som sa. Aj preto, že mi Kawasaki Z900 hneď na začiatku oznámila, že jazdiť sa bude poctivo, zodpovedne, ale tvrdo a rýchlo. A tak to mám, všeobecne v živote, rád! Ale, ... Zed mi niekoľkokrát počas cesty dal lekciu! Napríklad ako neradiť. Viete, čo sa stane nováčikovi, pokiaľ zle zaradí, teda nepadne žiadny prevodový stupeň a následne, mysliac si, že má už zaradený vyšší kvalt, opäť poriadne zatiahne za plyn? No poserie sa hneď potom, ako mu motor vyfacká uši v obmedzovači. Uff, na Zeda treba presne, žiadne flákanie sa neodpúšťa.
Posunky môjho skúseného Triumph-álneho spoločníka a spolujazdca, ktorý mi okrem iného robil aj cestovnú ochranku, naznačovali, že je čas zastaviť a vybrať, tzv. nepremoky! Motorkársky slang nemám ešte úplne vžitý, takže si niektoré termíny vysvetľujem len podľa fonetického významu – teda rozumiem ako počujem. Nepremoky a neprefuky som definoval ako materiálny subjekt, ktorý bude tvoriť ochrannú bariéru jazdca pred dažďom a vetrom. To bolo správne. Menej dobré bolo to, že som nič podobné so sebou nemal a dážď a vietor som vnímal rovnako ako moja motorka – rafinovane a surovo! Na druhú stranu, vidieť Mateja v pohotovosti bolo zábavné a podstatne to vylepšilo upršanú náladu.
Maťo: „začína pršať, zastavíme a navlečieme nepremoky!“
Ja: ...len tak pre seba do prilby... „What?“... zastali sme ...
Maťo: „zvolil som takéto krikľavé, kvôli viditeľnosti, bezpečnosť, chápeš“
Ja: „jasné, absolútne schvaľujem“ ... a pozerajúc ako si na motorkárske oblečenie navlieka šuštiace nohavice a kanárikovo zelenú bundu, mi nedalo sa neopýtať ... „počuj, toto sú veci, cez ktoré ti neprejde žiaden vzduch ani voda, je to tak?“
Maťo: „presne tak, ochráni pred vetrom aj vodou“
Ja: „aha, takže pod tým nepremokom si rovnako teplo oblečený ako keď si cestoval bez neho?“
Maťo: „áno?“ ... odpovedá otázkou a v očiach mal radu, aby som si šiel kúpiť nejaké lieky na podporu logiky
Ja: „rozumiem, takže keď prší a my budeme teraz v lete – rozumej v teple, pokračovať ďalej, tak ja zmoknem a budem mokrý zvonku aj zvnútra, keďže nemám nepremoky. A ty zmokneš, teda budeš mokrý zvonku a spotíš sa, takže budeš mokrý aj zvnútra, keďže ti tie nepremoky neprefúka. Obaja teda budeme mokrí aj zvonku aj zvnútra, ale ty budeš okrem toho počas jazdy vyzerať ako zorbingová guľa. Vnímam to správne?“
Marilo sa mi, že Maťo odpovedal niečo na K a navrhol, aby sme vyrazili, pokým nezačne pršať viac a ja zajtra namiesto výjazdu na kopec budem smokliť do čaju na penzióne. Mal pravdu, ale ... až na ceste späť – tam moja škodoradosť dostala riadne poza uši a ja som 60 kilometrov jazdil v totálnom lejaku a zime. Áno, chýbali mi nepremoky a klepal som sa ako ratlík na diéte!
Veľký Zvonár, alebo „po rakúsky“ Grossglockner a jeho všeobjímajúca Hochalpenstrasse. Autom som tu bol tisíckrát, ale tvrdiť, že na motorke to bude rovnaké len v bledomodorom je základ absolútneho omylu. Jazdenie v jednej stope má, aspoň pre mňa, začiatočníka, jeden zásadný rozdiel. V aute cítite zrýchlenie, preťaženie v zákrutách, intenzitu brzdenia, prácu náprav a mnoho iných faktorov. Na motorke cítite rovnaké veci, ale oveľa intenzívnejšie. A k tomu všetkému sa vám nehorázne kýve horizont! Miera intenzity sa stupňuje s aktuálnou schopnosťou jazdca sa vysporiadať s mnohými, naraz sa dejúcimi faktormi. Moja prvá jazda v serpentínach Hochalpenstrasse by v texte vyzerala asi takto:
Cvakla jednotka, ... tak a teraz to preži. Maťo je za mnou? Je! Púšťam spojku, kick, kick, ťahám jedna, pozor na dva a falošný medziplyn, dvojka je tam, letím, tri, super letím (očami začiatočníka), 125 koní zrýchľuje neskutočne. Stále zrýchľujem, nejak moc, uberám, priskoro, zákruta je ďaleko, pridávam, opäť brzdím ... Zedeee, prvá ozajstná ostrá, podraďuj!! Tri – dva - stačí? Neviem, skúsim! Nakloním sa, Zed ide so mnou, super, toto funguje! Hlavne sa uvoľni, nestresuj a pozeraj sa tam kam chceš ísť. Kurva nie do toho 100 m zrázu – vráť sa na cestu, uvoľni ruky a prestaň žmýkať tie riadidlá! Narovnávam plynom, ťaháááj, tri, vlásenka, štyri – dosahujem hypersonický tresk (vyhodnotil mozog amatéra zaplavený raw mokom Kawasaki) .... Maťo ma obieha a surovo to naklopí do najbližšej ľavej, ... prehodnocujem fyzikálne zákony, ... brzdím, tri dva, bozkávam zrkadlo, náklon, ťahám za plyn, ...
O pol dňa neskôr a niekoľkých výjazdoch hore a zjazdoch dolu som si to začal naozaj užívať. Menej stresu, žiadne kŕče, veselo sa preklápajúci horizont! Prišlo uvoľnenie, ktorá je pre dynamickú jazdu tak dôležité. Akonáhle som dokázal byť absolútne prítomný, užíval som si každý meter. Sústredenie na samotnú jazdu vyvolávalo dobrý pocit z každého podareného náklonu, z každého dobre načasovaného brzdenia, či samotného výjazdu pod plynom. Jednoducho, každou ďalšou jazdou som bol lepší. Zrejme len o milimetre, ale bol som. A toto uvedomenie je veľmi príjemné, otvorené a oslobodzujúce. A na konci dňa, pozerajúc do údolia si vravím: “dal som to, som tu, pod strechou Rakúska, živý, zdravý a radostný! Skvelý pocit!“
Na záver seriózne potvrdzujem, že jedine, osobné skúsenosti a čoraz viac najazdených kilometrov vyprofiluje vaše skutočné nadšenie pre jazdu v jednej stope. Niektorým zachutí dlhé cestovanie a slobodné hltanie kilometrov na komfortnom stroji, iným práve serpentíny v kopcoch a hľadanie optimálneho spojenia priľnavosti a odstredivej sily. Každý nech jazdí tak ako sa mu páči a nech si vyberie stroj, ktorý mu sedí. Kawasaki Z900 mi zostane v pamäti ako tá čo ma naučila a nezabila. Ako moja poctivá, ako moja prvá, ... napriek tomu, že som ju volal Zed!
Autor: Marek Varga, Foto: autor
