Ignoranti
Môj život je nezaujímavý. Nie pre mňa – ja som stredobodom vlastnej pozornosti. Ostatní ma však väčšinou nepovažujú za práve inšpiratívneho človeka. Riadim sa vlastnými pravidlami, ktoré spočívajú v tom, že až despoticky dodržujem pravidlá iných. Baví ma dodržiavať zákon a najviac sa teším z toho, keď môžem jeho dodržiavanie vnucovať aj ostatným okolo mňa.
Ak niekde nájdem diskusiu na internete o nejakom nešťastníkovi, čo prekročil rýchlosť, želám mu prinajmenšom nehodu, avšak občas sa rozohním a poprajem mu aj čosi horšie. Veď tam bola predpísaná deväťdesiatka. Maximálna povolená rýchlosť je presne tým, čím ju nazývame. MAXIMÁLNA povolená. Nikto nikde nehovorí, že nemôžem ísť pomalšie (diaľnicu nerátajme). Ja som totiž strašne vychytralý a takéto prešmyčky mám zmáknuté. Nad reálnym dopadom toho, že ak by všetci chodili o 10 – 20 km/h menej, vytvorili by sa strašné zápchy a znížila by sa priepustnosť ciest, sa nezamýšľam. Dodržujú zákon? Dodržujú. Tak držte všetci huby!
Nenávidím tých buzerantov čo sa všade ponáhľajú. Kam sa do riti tlačia? Veď v meste sa aj tak niet kam ponáhľať a cestou ušetria maximálne pár minút. To im však nebráni z každej zelenej vyštartovať, jak keby im horela rezerva v kufri (alebo sada na opravu defektu). A ak ja nevyštartujem do dvoch sekúnd, už trúbia, hajzlíci! A aby ani to nestačilo, potom sa na mňa lepia ako psychopati, keď rýchlosťou 25 km/h dochádzam k ďalšiemu semaforu o 400 metrov ďalej. Veď viem, že tam aj tak bude červená, načo by som sa tam dovalil skôr? To, že kvôli mne za mnou nestihne zelenú asi 20 áut, a kvôli tým 20tim ďalších 30 za nimi, mi je jedno. Hlavne, že ja som prešiel, nie? Ak tam niekto niekam vezie chorého človeka, alebo takmer rodiacu tehotnú ženu, má smolu. Mal si zavolať sanitku, aj tak som niekde čítal, že saniťáci od dobroty hrajú celé dni človeče, lebo nemajú čo robiť.
Milujem, keď si pokojne idem na dvojprúdovej ceste, predo mnou asi 10 metrový voľný priestor, a zrazu sa mi tam chce natlačiť nejaký idiot s vyhodenou smerovkou, lebo vo svojom pruhu má prekážku. Vtedy okamžite pridávam, aby som mu to nedovolil, debilovi! Je mi jedno, že by sa predo mňa zaradil tak, že by som nemusel ani pustiť nohu z plynu. Nemá sa naháňať, hovado nedonosené. Prečo nejazdia všetci ako ja? Pekne, pokojne, na spotrebu... Na diaľnici jazdím v prostrednom pruhu, keď sa dá. A nech sa niekto skúsi sťažovať! Idem maximálnou povolenou rýchlosťou, teda 130 km/h, takže by ma zľava už nikto nemal predbiehať. Veď ísť rýchlejšie je zakázané! Ak im vadí, že jazdím v strede, mne zas vadí, že oni idú rýchlejšie. Tak nech si to vyžerú, trochu im to okorením. Aspoň sa naučia.
Keď ma napríklad v meste o 500 metrov čaká križovatka, vyradím pekne do neutrálu a pekne sa k nej pomaličky dokotúľam. Jazda po ceste prvej triedy? Zavesím sa za nákladiak a šetrím palivo. Zásadne nedovolím nikomu zaradiť sa predo mňa – teplé miestečko za kamiónom si strážim aj za cenu trúbenia a vyblikávania, ak sa mi tam predsalen nejaký agresor vserie. A vôbec, predbiehanie. Viete, aký je to nebezpečný manéver? Preto, ak sa ma ktokoľvek pokúsi predbehnúť, dám mu pocítiť silu newtonmetrov na mojom turbodiesli. No a čo, že ide oproti auto. Nech skape, čurák, aj tak by sa skôr či neskôr niekde zabil. A takýchto stretávam stále. Ja pritom jazdím maximálne bezpečne. Pred každou zákrutou riadne spomalím (aspoň na 50ku) a len keď sa v nej na mňa nalepí nejaký majster sveta, za zákrutou mu ukážem, že viem ísť aj rýchlo. Aspoň ma nepredbehne, pirát. Títo debili však bývajú nepoučiteľní a v každej zákrute sa na mňa lepia, až kým sa neodhodlajú k nejakému zúfalému a fakt nebezpečnému manévru tesne pred zákrutou alebo v nej. Ale utešuje ma predstava, že raz sa takto určite rozmlátia. Nechápem, prečo nemôžu jazdiť, ako ja. Keby policajti vedeli, aký som dokonalý, určite by ma pochválili. Aj preto, ak nejakých vidím napríklad za dedinou merať 90 ku, spomalím na 60. Určite si to všimnú, zapamätajú si ma a dopredu mi odpustia všetky zatiaľ nespáchané priestupky.
Pritom je to jednoduché. Netreba sa zbytočne rozbiehať a keď aj, stačí si včas spomenúť napríklad na tú odbočku doľava. Asi 300 metrov pred ňou dávam nohu z plynu. 50 metrov pred ňou položím nohu na brzdu. To býva moment, kedy sa za mnou zase nazbiera banda pirátov, ktorá by ma rada predbehla. Keď už mám odbočku rovno pri sebe, vyhodím blinker a zabočím. To často spôsobí jemný chaos medzi vodičmi za mnou, keďže doteraz nechápali, prečo spomaľujem a niektorí už pomaly začali aj predbiehať, ale mňa to čo? Netrápi. Hlavné je, že ja som došiel v poriadku, bez stresu a s nízkou spotrebou. Dúfam, že som cestou aj vyškolil pár uponáhľaných pretekárov. Najviac ma však teší, že som ani raz neprekročil maximálnu povolenú rýchlosť.
(NEBUĎTE AKO JA!)
Autor: RoLand, Foto: Thinkstock
