Obyčajný víkend? Ani náhodou!
Nie som typ človeka, ktorý by dokázal sedieť za stolom a písať o veciach neznámych alebo neprežitých, pre mňa cudzích. Občas stačí len jedna emócia, niečo, čo v človeku zanechá stopu, tak ako vo mne zanechal obrovskú stopu víkend na Jankovom „kopci“.
Od útleho veku som mal slabosť na autá, zbieral som množstvo rôznych modelov a „angličákov“, ktoré mi doteraz zdobia polovicu izby. Jazda autom je pre mňa očista, môj vlastný priestor, radosť a veľa iných prirovnaní, ktorých má určite každý plný slovník.
Je to asi tak mesiac a pol dozadu, keď mi bratranec hovoril, že sa chystá akcia na Jankovom vŕšku. Akonáhle som sa to dozvedel, hneď som si zabookoval ten víkend, lebo už ma „štvalo“, že som sa nedostal ani na jednu z predošlých akcii, práve kvôli času. Očakával som, že tam bude super, že pojazdíme, budeme sa baviť, no neočakával som, že to bude jeden z „naj“ víkendov, aké som v živote zažil.
Dorazili sme na kopec okolo pol siedmej večer, už sa stmievalo a hľadali sme cestu na chatu, v ktorej budeme ubytovaní. Zastali sme pod kopcom na parkovisku a snažili sme sa dovolať chalanom, ktorí tam už boli, aby nás odnavigovali. Asi po treťom pokuse dovolať sa jednému z nich sme začuli zvuky, ktoré sa začali ozývať z lesa nad nami a boli čoraz intenzívnejšie. Ten pocit sa mi doslova vryl do pamäte a keď si na to spomeniem, tak mám ešte stále zimomriavky po celom tele. Hneď nám bolo jasné, prečo sme sa nikomu nevedeli dovolať, ale v tej chvíli som to už ani neriešil, proste som si užíval ten moment. O chvíľku sa z poslednej zákruty vyrútili tri autá a poviem Vám, bolo sa na čo pozerať. Audi R8 V10, upravená Honda Civic Type R a ešte k tomu jedno nenápadné C 63 AMG v rodinnej verzii. Ako som sa pozeral na tie autá a počúval zvuk motorov, tak som zrazu pocítil, ako mi niekto zozadu búši na chrbát a kričí - nasadaj, ideme! V tom momente som sa prebral a nasadol, ešte som si ani poriadne nestihol zapnúť pás a už som bol vrazený do sedačky. Prvá zákruta, druhá, no proste raj na zemi. Kopec sme odjazdili asi len dvakrát, keďže už bola tma a museli sme ešte aj niečo nakúpiť na chatičku, v ktorej sme bývali.
Po nákupoch sme dorazili na chatu, ktorá taktiež nemala chybu. Večer sme grilovali, čo to popili, no pre mňa to boli hlavne noví ľudia, ktorí ma hneď prijali medzi seba, čo som už dávno nezažil. Takisto by sa dalo písať o kope zážitkoch z chaty, ale to nebol hlavný dôvod našej návštevy. Zaspal som okolo štvrtej nadránom, dúfajúc, že vstanem aspoň o tej desiatej, nech neprespím pol dňa. Matúš vstával dosť skoro, približne o siedmej ráno a zhodou okolností som sa prebral aj ja. Ešte chvíľu som tak ležal v posteli, rozmýšľajúc, že by som ešte čo to mohol pospať, no už to nešlo. Očakávanie, ktoré bolo naštartované včerajšou večernou jazdou bolo silnejšie než akási únava.
Hodil som si rýchlu sprchu, naraňajkoval sa a medzi tým vstal ďalší z chalanov, Maťo, chcel ísť jazdiť a mňa taktiež nemusel dlho prehovárať. Od chatky k autám to bol kúsok, vonku bol chladnejší vzduch, všade rosa a hlavne ticho ako pred búrkou. Prišli sme na parkovisko, kde stála nádherná Audi R8. Nasadli sme a naštartovali, stierače nám zotreli rannú rosu z čelného skla a ja som mal v tom momente opäť ten užasný pocit narastajúceho adrenalínu v krvi. Sedieť v aute s označením motora V10 je úžasný pocit, hlavne keď Vám ho dotvára nádherný zvuk so značkou Akrapovič. Nádhera.
Kým sme prešli od chaty ku kopcu, tak sme ako tak zahriali motor. Stretli sme sa s Matúšom, ktorý už vyše hodiny brázdil kopec a išli sme do toho. Neviem, ako doslova opísať ten pocit, ktorý som prežíval po prvom zrýchlení v tomto aute, no prirovnal by som to k situácii, keď malé dieťa dostane dlho vytúženú a očakávanú hračku. Zákruty sme rezali jednu za druhou, auto držalo ako prilepené a kopalo ako o dušu. Ani neviem ako a boli sme hore. Ešte párkrát som sa previezol v tejto kráske a išiel som vyskúšať Matúšov Type R. Toto auto má v sebe závodného ducha len keď sa naň pozriete z vonka. Keď som si sadol na športové sedadlo so štvorbodovým upevnením pásov spolujazdca a zapol som sa, adrenalín vo mne ešte viac stúpol. Toto auto má asi tak o dve tretiny menší výkon, no R8 sa držalo ako kliešť. Matúš je vynikajúci jazdec a vidno, že má svoje auto „zmáknuté“ do posledného detailu. Bol to užasný pocit, ktorý si budem pamätať do poslednej chvíle svojho života. Po pár jazdách sme sa rozhodli, že pôjdeme na kávu do penziónu na samom vrchu Jankovho kopca.
Oficiálny zraz bol plánovaný na 10:00, tak sme sa čakali. Ako sme tak sedeli na terase a pili kávu, začali sa na parkovisku pred nami zbiehať ľudia. Dorazili už aj poslední členovia z chaty a pribudlo asi tak osem áut. Sotva sme si párkrát zajazdili, zrazu pozeráme, že z pôvodných ôsmich áut je dole na parkovisku už niečo vyše dvadsať. Bola to pastva pre oči. Toľko koníkov som pokope ešte nevidel, ak samozrejme nepočítam autosalón. Začali sme jazdiť ako o dušu, celým kopcom sa ozývali nádherné zvuky revajúcich áut, vo vzduchu bolo cítiť litre spáleného benzínu a pneumatík. Počas malých prestávok som sa spoznával s novými ľuďmi a verte mi, že sme si mali čo povedať.
Nastal čas obeda a jediným blízkym miestom na prestravovanie sa bol penzión na kopci. Po dlhom obede sme nasadli do áut a nekompromisne sme točili kopec hore-dolu. Počas celého dňa boli s nami chalani, profesionálni fotografi, filmári a všetko dokumentovali, natáčali, fotili. Sobota nám ubehla, ani neviem ako. Bolo super počasie, atmosféra, no proste všetko bolo na jedničku. Večer sa k nám na chate pridali ešte ďalší členovia RoadLife a vyrazili sme do ulíc Partizánskeho. Samozrejme, s takýmito ľuďmi nemôže byť nuda, čo ani nebola... Divoký žúr až do ranných hodín ukončil nádherný víkend na Jankovom vŕšku.
Na druhý deň sme sa dali dokopy, teda aspoň ja s Radom, zatiaľ čo zvyšok chalanov ešte jazdil po kopci. Stretli sme sa s Matúšom, Maťom a Maťom na káve, porozprávali si „stórky“ z víkendu a pobrali sme sa domov. Keď sme tak stáli na parkovisku, tak sme skonštatovali, že nikomu sa nechce ísť domov a bodaj by takéto víkendy mohli trvať dlhšie.
RoadLife je skutočne životná cesta, ktorá zoskupuje komunitu úžasných ľudí, ktorí sú spojení jednou veľkou túžbou, túžbou jazdiť, lebo tam sa cítia ako ryba vo vode. Som veľmi rád, že som túto komunitu ľudí mohol spoznať a vážim si to, že som pri tomto všetkom mohol byť. Možno tento text, ktorý som napísal, nespĺňa atribúty, ktoré by mal spĺňať, no pre mňa má hodnotu, ktorá je ukrytá v emócií. Považujte to skôr za poďakovanie prežitia tohto momentu. Takéto momenty si treba vážiť a zažívať, lebo nikdy nevieme, ktorý je pre nás ten posledný...
Ďakujem
Autor: Marek Mihálek
