Keď Venuše nakupujú autá...(zamyslenie sa jednej matky)
Život nie je perie, to už vieme, hlavne my - rodičia. Som matka dvoch báječných detí. A aby to nebola nuda, mám po jednom z každého druhu. Prečo to spomínam a ako je to spojené s kúpou auta? V podstate to všetko súvisí s deťmi, s detstvom, s dieťaťom v nás a našimi snami. Nechcem popisovať obyčajnú prozaickú kúpu auta - to si predsa asi každý z nás už zažil aj viac krát a spomíname si na to, ako tá radosť z kúpy ochladne pri behaní po úradoch a vybavovania rodného listu pre nášho nového najlepšieho kamoša. Ja ale chcem o niečom inom.
Neviem či je to úplne normálne, alebo je to začínajúca diagnóza pre psychiatra, ale my máme doma vitrínku pre autá. Jasné že pre tie zberateľské modely... i keď môj 6 ročný syn nechápe, prečo by jeho zbierka 150 autíčok Horúcich Kolies nemohla byť vystavená v tatovej výstavnej skrini. Nechápe a ani ja nechápem. Veď som mu ich predsa krvopotne hľadala v hračkárstvach, na čerpacích staniciach, na služobných cestách a samozrejme nie sú to len autíčka Horúcich Kolies, sú to rôzne iné značky, druhy, veľkosti, typy. My ženy, sme známe našimi maniackymi výletmi do obchodných centier. Nuž, áno, niečo z toho mám aj ja... ale namiesto obuvi trávim čas vyberaním autíčok, ktoré nám ešte do zbierky chýbajú. Hm, pri počte vyše 150 kusov tých „horúcich kolies“ to už začína byť v celku, pre mozog so začínajúcim alzheimerom, náročné.
Moje pracovné cesty sa mi akosi začínajú predražovať, pretože kým si to kolegyne namieria na vyhradené miesto pre budúcich pacientov s rakovinou pľúc, ja míňam svoje „už nenašetrené“ peniažky na modely autíčok pre malé dieťa, a keďže som najmanželka roka, tak obetujem svoje fiktívne lodičky a raritku vezmem aj pre to väčšie. To, že cestou zo Žiliny sa kolegyne nechápavo chytajú za hlavy, ako sa môžem tak tešiť z hračiek pre chlapcov je v podstate pochopiteľné, ale nie pre mňa. A po jednej takejto služobke sa im snažím vysvetliťs detskou iskrou v očiach, že to predsa nie sú obyčajné autá, to sú Hondy – type R a NSX! Ako je možné, že to nechápete???
Baby....Možno som mimo mainstreamu, ale pre mňa je vylovenie takýchto, ale aj iných skvostov lepšie ako mimoriadna odmena, ktorú som ešte síce nedostala, ale som si istá, že by to nebol krajší pocit, pretože takéto klenoty potešia: 1. keď na ne natrafíme, 2. keď sa tešíme na to, ako ich darujeme, 3. keď ich darujeme a vidíme v očiach obdarovaného tie iskričky, tú radosť, 4. keď sa s nimi môže hrať, 5. keď sa s nimi môže hrať aj tato, 6. keď sa s nimi môžem hrať aj ja! A stane sa aj to, že sa s úlovkom pochválim aj našim chlapcom do celoredakčnej komunikácie, a aj tam sa to stretne s nadšením. Teda..., aspoň u väčšiny. Obetovať lodičky, šaty dokonca aj kabelku zmysel MÁ! Keď zbadám ten nefalšovaný, úprimný úsmev chlapcov nielen na perách, ale taký ten úplne iskrivý až v očiach, tak viem, že to moje šialenstvo má zmysel. Musí mať, pretože aj toto je cesta výchovy novej generácie motoristov a motomaniakov.
Ak by ste sa v takomto mojom šialenstve našli, kľudne dajte lajk , aby som vedela, že nie som jediná, ktorá nikdy nezbohatne, pretože svoje úspory dáva do áut.
Autor: Amy Zaťková, foto inšpirované detským svetom
